Čierna diera ponúka vedcom nový pohľad na formovanie vesmíru, keď bol ešte vo svojich začiatkoch.
Astronómom sa podarilo objaviť zatiaľ najvzdialenejšiu masívnu čiernu dieru, ktorej "svetlo" k nám dorazilo z obdobia, keď mal vesmír len 470 000 000 rokov. Kolapsar dostal názov UHZ1 a nachádza sa vo hviezdokopovej galaxii. Paradoxne čierna diera váži toľko, čo všetky hviezdy v hostiteľskej galaxii. Vedci odhadujú hmotnosť UHZ1 na 10 až 100 miliónov-násobku váhy Slnka, čím je hmotnejšia, než čierna diera nachádzajúca sa v jadre našej Mliečnej cesty - Sagittarius A*. Sagittarius A* je len 4,6 milión-krát hmotnejší, ako naše Slnko. UHZ1 je teda na vek vtedajšieho vesmíru absolútne obrovský.
Vedcom sa podarilo objaviť čiernu dieru UHZ1 pomocou spolupráce dvoch zariadení, umiestnených vo vesmíre v blízkosti našej planéty Zem - Chandra a Vesmírny teleskop Jamesa Webba. Astronómovia zamerali oba satelity na vzdialenú super hmotnú galaxiu - Abell 2744, ktorá sa od nás nachádza 3,5 miliardy svetelných rokov. Hviezdokopa je tak hmotná, že svojou gravitáciou ohýba časopriestor. Vďaka tomu vzniká jav známy ako "gravitačná šošovka", pomocou ktorej sú vedci schopní nahliadnuť za priestor nachádzajúci sa za galaxiou. Následne boli astronómovia schopní odmerať približnú vzdialenosť hostiteľskej galaxie čiernej diery UHZ1.
Bohužiaľ, vznik takto supermasívnej čiernej diery v ranom veku vesmíru stále ostáva záhadou a vedci majú hneď niekoľko teórií. UHZ1 mohla vzniknúť kolíziou niekoľkých hmotných kolapsarov, alebo sa superhmotný mrak prachu a plynu vďaka svojej váhe hneď zmrštil do čiernej diery. Vďaka tomu mohlo UHZ1 "preskočiť" štádium vzniku veľmi hmotnej hviezdy, kolapsu do singularity a následnej fúzie iných čiernych dier s "požieraním" okolitej hmoty. Vedcom študujúcim túto supermasívnu čiernu dieru sa zatiaľ najviac pozdáva teória o priamom kolapse veľmi hmotného prachového mračna.
Štúdie týkajúce sa UHZ1 si môžete prečítať v časopise Astrophysical Journal Letters a Nature Astronomy (vo forme predtlače).
Zdroj: IFLScience,
Pjetro de
Ano v nasom vesmire existuju iste limity pre nakopenie hmoty.
Napr. niekolko kil obohateneho uranu nemoze byt len tak v kope (napr. ako jedna zopar cm kovova gulicka, U ma velmi vysoku hustotu, preto iba niekolko cm), ale musi to byt rozdelene na mensie casti. Proste zopar kil obohateneho uranu ako jeden kus kovu = atomovka. Tu je nakopenie hmoty kriticke kvoli retazovej jadrovej-stiepnej reakcii.
Avsak ani min. cca 3-5 hmotnosti Slnka nemoze byt len tak nakopenych na dostatocne malom priestore (radovo svetelne hodiny ci dni). A pritom to moze byt uuuuuuuuuuuuplne lubovolna hmota. Husacie pierka, hlinikove skrutky, lad, porcelan, vlasy, komunalny odpad, ci vodik, to je uuuuplne suma fuk. Pocase totiz taketo nakopenie hmoty zacne gravitacne kolabovat a ani nemusi vzniknut hviezda (hlinikove skrutky ci porcelan by sa "tazko" spalovali na zelezo) a skolabuje to do ciernej diery.
V nasej galaxii su aj hmotnejsie hviezdy ako Slnko, ale priemerna bzdioalenost hviezd su jednotky svetelnych rokov. Navyse hviezdy rotuju okolo ventra galaxie, takze nie su len tak volne pohodene a ani nei su extra blizko k sebe, kazde nehrozi ze by zo vsetkych hviezd v galaxii vznikla jedna super-masivne cierna diera.